Nevedko a mediálny exhibicionista Štefan Eisele

Autor: Ľubomír Souček | 30.11.2012 o 10:50 | (upravené 30.11.2012 o 14:35) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1587x

So Štefanom Eiselem sa zhodnem v konštatovaní, že slovenský šport je v ťaživej, ba až kritickej situácii a že systém jeho financovania je v dôsledku neprehľadnosti nadmieru komplikovaný. Ale o tomto hovoria aj čelní športoví predstavitelia verejne už celé roky. O niektorých jeho názoroch by sa dalo normálne dlho diskutovať a sporiť sa. Veď mnohé zmieňované veci ľudí spojených so športom objektívne trápia. Teda dalo by sa debatovať, keby... Keby racionálnu časť obsahu svojich rozsiahlych textov obalil celkovými znalosťami konkrétnych reálií a keby svoje silné a expresívne tvrdenia vždy podložil faktmi. To však nehrozí. Mnohé svoje ostré výroky jednoducho nevie dokázať, pretože sú to len jeho domnienky. Je to oveľa viac laický fanúšik, než skutočný novinár. O témach, o ktorých sa tak bohorovne vyjadruje, v skutočnosti vie veľmi málo. Najnovšie si dokonca kopol aj do ľudí, ktorí v športe pôsobia ako dobrovoľníci vo svojom voľnom čase a bez finančnej kompenzácie. Práve to ma definitívne podnietilo, aby som na jeho výroky reagoval. Tentoraz nie tlmočiac stanovisko organizácie, kde pracujem, ale výlučne za seba.

So Štefanom Eiselem (ďalej už len Š. E., pretože necítim žiadnu potrebu robiť mu reklamu) sa zhodnem v konštatovaní, že slovenský šport je v ťaživej, ba až kritickej situácii a že systém jeho financovania je v dôsledku neprehľadnosti nadmieru komplikovaný. Ale dotyčný pán neobjavil Ameriku. O tomto hovoria okrem iných aj čelní športoví predstavitelia verejne už celé roky. Aj ja sám som o problémoch slovenského športu v celej ich šírke nedávno obsiahlo písal v komentári s názvom „Naša obnažená realita" v olympijskej knižnej pamätnici Londýn 2012.

O niektorých názoroch Š. E., či už vyslovených vo vysielaní televízie Markíza alebo napísaných na webovú stránku jej hlavnej spravodajskej relácie, by sa dalo normálne dlho diskutovať a sporiť sa. Veď mnohé zmieňované veci ľudí spojených so športom objektívne trápia. Teda dalo by sa debatovať, keby... Keby racionálnu časť obsahu svojich rozsiahlych textov obalil celkovými znalosťami konkrétnych reálií a keby svoje silné a expresívne tvrdenia na adresu športových funkcionárov, športových spolkov a aj niektorých nemenovaných športovcov dokázal vždy podložiť faktmi. To však nehrozí. Mnohé svoje ostré výroky Š. E. jednoducho nevie dokázať. Ani sa to nedá, pretože viaceré nemajú žiadnu vecnú oporu. Sú to len jeho domnienky.

Do tohtoročných olympijských hier v Londýne meno Š. E. verejnosť príliš nevnímala. Svojim kritickým živým vstupom priamo z Londýna 8. augusta a následným obsiahlym internetovým „dovysvetľovaním" vypovedaného sa však „preslávil".

Po pozitívnych ohlasoch od nemalej časti laickej verejnosti pritvrdil. V ďalších dňoch a týždňoch nielen z obrazovky, ale predovšetkým v obsiahlych textoch na televíznej webovej stránke si zo športovcov (podľa neho tvorili polovicu z našich olympionikov v Londýne výletníci), ale najmä zo športových funkcionárov aj športových spolkov na čele so Slovenským olympijským výborom (SOV), urobil boxerské vrece.

NEGATÍVNA AKCIA VYVOLÁVA REAKCIU, PODPÁSOVÝ ÚTOK ZASE PROTIÚTOK

Š. E. si však zrejme neuvedomil, že neudiera do vreca, ale do živého organizmu. A zrejme nevníma ani to, že mnohé jeho údery do tohto živého organizmu sú jednoznačne podpásové. Inak by sa tak naivne nečudoval ostrým reakciám tých, ktorých napadol. Jednoducho po jeho negatívnych akciách nasledovali reakcie, po podpásových útokoch protiútoky. Nie každý po facke kresťansky nastavuje aj druhé líce. Väčšina sa bráni.

„Stále ešte mladý novinár", za akého sa sám označuje, sa rozčuľuje s vehemenciou veľkého fanúšika športu, ktorý je nahnevaný na množstvo jeho problémov. Presne to však Š. E. v skutočnosti je. Napriek vcelku obratnej štylizácii a slušnej kompozícii textov je oveľa viac laický fanúšik, než skutočný novinár. O štruktúre, organizácii, financovaní a reálnom spoločenskom postavení športu, aj o našich športových organizáciách na čele so Slovenským olympijským výborom - teda práve o témach, o ktorých sa tak bohorovne vyjadruje - totiž v skutočnosti vie veľmi málo.

Od niekoho, kto sa cíti ako novinár, očakávam pri publikovaní aj ohnivo formulovaných názorov znalosť faktov a reálií, vrátane poznania súvislostí medzi jednotlivými dejmi a javmi. Táto znalosť však Š. E. očividne chýba.

Aj pri kritizovaní niekoho ďalej očakávam od autora kritiky aspoň základnú slušnosť. U tohto človeka márne. Vyžaduje slušnosť od druhých, ale sám po nej šliape, pretože nechutným spôsobom uráža. Hoci sám seba označuje za slušného človeka, s urážkami - a teda aj s pseudovojnou, z ktorej obviňuje protistranu - začal práve on.

Mimoriadne hlúpym spôsobom 13. septembra v televíznom pamflete, ktorý so spravodajstvom nemal nič spoločné (nebudem tu uvádzať linky na žiadny jeho mediálny výplod; nezaslúžia si reklamu) spojil svoj výrok o „definitívnom riešení" problémov slovenského športu s výrokom šéfa olympijského výboru o príprave zriadenia Pamätníka olympionikov na Národnom cintoríne v Martine. Aj ľudia, ktorí nemajú olympijského „šéfa" príliš v obľube, toto považovali za príliš tuhý tabak a za úbohosť. A jeho údajne zmieňované „klamstvo" šéfa SOV (televízne vyšperkované upútavkou priamo v hlavnej spravodajskej relácii) poukazovaním Š. E. na výrok vytrhnutý z kontextu (v ktorom vyznieval výrazne odlišne), to bola tiež urážka.

Udivuje ma, že urážajúci pán novinár (ale to platí aj pre médium, ktoré mu na jeho urážky poskytlo priestor) bol prekvapený následným nezáujmom o komunikáciu zo strany zástupcov organizácie, na ktorú (a najmä na jej najvyššieho predstaviteľa) predtým napľul. Dokonca sa nad tým ešte rozčuľoval. Ak mám použiť metaforu, je to však niečo podobné, ako keby vám niekto kameňom rozbil okno na dome, na vaše dvere nastriekal sprejom vulgárny nápis a verejne ohovoril vás i vašu rodinu - a potom by sa domáhal, aby ste ho s otvorenou náručou vpustili dnu a rozprávali sa s ním, ako keby sa nič nestalo. Chcel by som vidieť toho, kto by to spravil!

Najnovšie si Š. E. dokonca kopol aj do ľudí, ktorí v športe pôsobia ako dobrovoľníci vo svojom voľnom čase a bez finančnej kompenzácie. Práve to ma definitívne podnietilo, aby som na jeho výroky reagoval. Tentoraz nie tlmočiac stanovisko organizácie, kde pracujem, ale výlučne za seba.

VYJADRENIA O PIJAVICIACH A PRÍŽIVNÍKOCH NA MYŠLIENKOVEJ ÚROVNI HVIEZDY Z PEREŠA

Osobitnú pozornosť si zaslúžia príspevky Š. E. venované Slovenskému olympijskému výboru. Bolo ich niekoľko. Jeho zatiaľ posledný internetový text z 22. novembra s názvom „Zrušiť SOV alebo ho iba premenovať na ZOO?" a hneď naň nadväzujúci „Otvorený list Slovenskému olympijskému výboru" prekonal svojou výbušnosťou všetko, čo zverejnil predtým.

Žiaľ, musím povedať, že takú rozsiahlu demagogickú znôšku bludov na športovú tému som od niekoho označovaného za „novinára" hádam ešte nečítal. V tejto gebuzine sa, žiaľ, stráca aj to, čo by samostatne mohlo byť aj pre mňa stráviteľné. Dokonca aj tvrdenia, s ktorými by som inak bez problémov súhlasil.

Úrovňou tejto teatrálnej mediálnej exhibície svojho ega sa Š. E. priblížil k levelu predčasom dosiahnutému bývalou hviezdou markizáckeho neba. Krasokorčuliarskou terminológiou povedané - umelecký dojem z jeho prezentácie bol síce podstatne lepší než v prípade hviezdy z Pereša (mám na mysli najmä kultivovanejšiu štylistiku), ale technická hodnota mnohých predvádzaných „cvikov" bola rovnako biedna.

Najhoršie je, že očividne zaujatý a sebastredný Š. E. sa vo viacerých pasážach vyššie zmieneného textu prezentoval ako Nevedko.

Dovolím si hneď na tomto mieste odcitovať niečo z jeho textu, pretože ide o naozajstné perly ducha: „To, čo ma najviac vytáča, je fakt, že SOV sa správa ako obyčajná pijavica. Vaše príživníctvo milerád rozmením na drobné: 1. používate znak (olympijské kruhy), ktorý ste nevymysleli. 2. zúčastňujete sa vrcholných podujatí, ktoré neorganizujete (dovoľte gramaticko-štylistické okienko autora blogu: Š. E. by ako novinár mal vedieť, že zatiaľčo Česi „se účastní něčeho", tak Slováci sa „zúčastňujú na niečom"), 3. zastupujete športovcov, ktorých ste nevychovali, 4. a samozrejme, že financovať sa necháte prevažne štátnymi dotáciami, ktorých konkrétne použitie sa „hanbíte" verejne vydokladovať."

Výroky označené číslami jeden a dva sú totálne blbosti, číslo tri v podstate tiež. Dokážem to.

1. Olympijské kruhy sú pravdepodobne najznámejší symbol sveta, ktorý je samozrejme celosvetovo právne chránený. Jeho vlastník je Medzinárodný olympijský výbor (MOV). MOV poskytuje národným olympijským výborom jasne definované právo používať olympijské kruhy v ich logách a v logách ich olympijských tímov. Len hlupák to môže označovať za príživníctvo. Príživnici podľa „duchaplnej" logiky Š. E. musia byť aj štáty, ktoré na svojich vlajkách používajú hviezdu (na čele s USA), pretože ani v jednom súčasnom štáte hviezdu nevymysleli. Ani Real Madrid nevymyslel kráľovskú korunu, ktorú má v logu. Takisto ani FC Barcelona futbalovú loptu. Koniec koncov, aj televízia Markíza (aby som nezachádzal do cudziny) používa v logu písmeno „M", ktoré nevymyslela! V tejto súvislosti treba upozorniť, že sám Š. E. aj portál tvnoviny.sk používajú jednoznačne v rozpore s §4 a §5 Zákona NR SR č. 226/1994 Z. z. olympijské kruhy v spojitosti s reklamnými odkazmi. Viď http://tvnoviny.sk/sekcia/specialy/loh-londyn/olympijske-kruhy-pod-ocami-steva-eiseleho.html

2. Každé vrcholné športové podujatie na svete má svojho organizátora. Podľa „logiky" Š. E. je teda každý národný olympijský výbor (v prípade olympiád) či každá národná športová federácia (v prípade majstrovstiev sveta a kontinentálnych šampionátov) s výnimkou tej domácej na vrcholnom podujatí príživník. To je naozaj hlboká úvaha, napísaná „v úplnom pokoji v duši"! Čiže národné federácie všetkých krajín, ktorých reprezentačné tímy sa prebojujú na MS 2014 v Brazílii, budú podľa tohto spôsobu uvažovania príživnici. Veď žiadny z nich s výnimkou brazílskeho sa na organizácii MS nepodieľa!

3. Originálnu zodpovednosť za príslušný šport v krajine má národný športový zväz. Výchovu športovcov popri obetavých rodičoch (žiaľ, v slovenskej realite je ich podiel extrémne veľký, pretože veľa vecí v našom športe objektívne nefunguje) zabezpečujú športové kluby. Národné olympijské výbory združujú dominantne športové zväzy. Preto jednoducho ani nemôžu priamo vychovávať športovcov. Nezaškodí však pripomenúť, že SOV za uplynulé štyri roky prostredníctvom olympijských štipendií a ďalších podporných programov investoval do prípravy dovedna 262 športovcov (vrátane množstva mládežníckych) viac než 600-tisíc dolárov! SOV pritom športovcov „nepredáva" - na rozdiel od hráčskych agentov a ďalších promotérov, ktorí vyslovene žijú (a mnohí z nich si žijú veľmi dobre) z toho, že doslovne predávajú športovcov, ktorých nevychovali. Je to legálne podnikanie, preto ho nekritizujem - len konštatujem realitu.

K bodu 4: Na štátne dotácie sú na Slovensku vo väčšej či menšej miere odkázané všetky športové spolky. V našom prostredí, kde neexistuje zákon o sponzoringu a peniaze zo súkromných zdrojov sa získavajú dominantne na základe známostí a priateľských vzťahov, to ťažko môže byť inak. SOV však patrí medzi tie športové organizácie, v ktorých vlastná závislosť na štátnych dotáciách patrí medzi najmenšie. Použitie dotácií dokladá tomu, kto mu ich poskytuje - Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu SR. V poslednom období sa vyskytli aj roky, keď štátne dotácie tvorili menej ako 50 percent príjmov SOV. Koľko takých športových organizácií na Slovensku Š. E. pozná?

K štvorbodovej „diagnóze" príživnictva Š. E. ešte dodal: „Až mám chuť sa opýtať, že načo nám vlastne samotné SOV je? Aby posielalo prihlášky na olympiády? Či skôr ako cestovná kancelária pre spriaznené duše?"

Nuž, k tomu sa mi žiada dodať toľko, že 88-stranová brožúra formátu A4 s podrobnou správou o činnosti SOV za štyri roky uplynulého olympijského cyklu bola verejne dostupná na webe týždeň pred zverejnením zmieneného „zoologického príspevku" Š. E. Link na správu za roky 2009 - 2012: http://www.olympic.sk/attachments/article/15824/Sprava%20o%20cinnosti%20SOV%20za%20roky%202009%20-%202012.pdf Takisto podrobná správa o činnosti SOV v predchádzajúcom období rokov 2005 - 2008 je už štyri roky voľne dostupná na internetovej stránke SOV. Viď http://www.olympic.sk/publikacie/ine-publikacie-sov/179-sprava-sov-2005-2008/download.html

Autor kritiky, očividne presvedčený o svojich encyklopedických znalostiach problematiky, si absolútne nedal námahu, aby si naštudoval aspoň niečo o činnosti organizácie, ktorú pritom označuje za netransparentnú, prehnitú a parazitujúcu a aby sa zoznámil s konkrétnymi faktmi. Inak by nemohol takto drístať. Toto je profesionalita novinára?

PODLÝ ÚTOK NA DOBROVOĽNÍKOV PÔSOBIACICH V ŠPORTE A V OLYMPIJSKOM HNUTÍ

Najviac ma však pobúril podlý útok, ktorý nasledoval: „A to už ani nespomínam celý ten aparát, ktorý živíte, mini organizácie zvané Olympijské kluby roztrúsené po celom Slovensku, ktorých prioritne vykazovanou činnosťou je priživenie sa na nejakom lokálnom podujatí organizovanom miestnou samosprávou, VÚC alebo školou? A potom ešte bez hanby týchto reprezentantov - funkcionárov pozvete na výlet do Londýna a poviete, že za odmenu? A tých, čo by si to skutočne zaslúžili, ako napríklad niektorých trénerov našich olympionikov, necháte doma? Pýtam sa ešte raz: nie je vám ani trochu trápne???"
Václav Klaus by zrejme utrúsil niečo o "hlbokom nedorozumení", ale tu ide o absolútne nepochopenie a veľkú urážku v jednom. Aby bolo jasno - olympijské kluby sú občianske združenia, ktoré v súčasnosti existujú v dvadsiatich regiónoch Slovenska. Ich združenie, v ktorom má zastúpenie každý klub, je organizačná zložka SOV. SOV neživí žiadny aparát klubov. Agendu spojenú s ich činnosťou a účtovanie tých aktivít klubov, na ktoré štát poukazuje dotácie, zabezpečuje priamo sekretariát SOV. Každý klub dostáva od SOV ročne niekoľko stoviek eur na činnosť a konkrétne akcie, ďalej olympijské publikácie, plagáty, tričká, školské a športové potreby na klubové aktivity dominantne zamerané na mládež. To je živenie aparátu?

Ľudia v kluboch, to sú dobrovoľníci - často učitelia, bývalí športovci, aj olympionici v produktívnom i seniorskom veku. Rozvoju olympizmu (pán Š. E. očividne nevie, čo to znamená) v regiónoch sa venujú s nadšením a zápalom neraz dlhé roky, vo svojom voľnom čase a bezplatne. Na týchto ľudí si dovoľuje Š. E. kydať? To je absolútna drzosť.

Dvadsať z týchto ľudí, plus štrnástich ďalších, ktorí pôsobia v oblasti rozvoja olympizmu v Slovenskej olympijskej akadémii a v komisiách SOV, pozval SOV na svoje náklady na päť dní na OH v Londýne. V športe sú aktívni dlhé roky, viacerí celé desaťročia. Mnohí z nich sa na olympiádu - ktorá pre nich symbolizuje niečo ako sviatosť - dostali prvý a zrejme aj posledný raz v živote. Čo je na tom trápne a hanebné?

Š. E. by na ich mieste v Londýne radšej videl niektorých trénerov našich olympionikov, ktorí by si to podľa neho skutočne zaslúžili. Všetci výkonnostne lepší, ktorým to neúprosné kvóty MOV na veľkosť sprievodu v oficiálnej výprave umožnili, v Londýne boli s trénermi. Drvivá väčšina z nich s osobnými. Zrátal som to - aj s trénerom bolo na olympiáde 37 z celkového počtu 47 slovenských športovcov. Tým zvyšným sa venovali tréneri iných našich olympionikov z toho istého športu. Ďalší tréneri by sa jednoducho nezmestili do stanovenej a neprekročiteľnej kvóty, pretože športovci potrebujú okrem trénerov aj lekárov, masérov, servismanov a výprava potrebuje aj vedenie a administráciu.

Bez vlastných trénerov boli v Londýne len tí naši olympionici, ktorí objektívne nemali šancu na popredný výsledok. Bez akreditácie člena výpravy (a tam kvóta nepustí, pričom SOV ju využil na maximum) by sa žiadny tréner ani v prípade jeho pobytu v Londýne k športovcovi priamo na súťažnom či tréningovom športovisku a ani v Olympijskej dedine jednoducho nedostal. Bol by tam teda de facto na výlete. Š. E. v televízii povedal, že polovicu olympionikov v našej výprave na OH považuje za výletníkov. Akú teda má logiku jeho apel, aby s nimi na olympijskom výlete boli aj tréneri? Vníma vôbec obsah toho, čo v rôznom čase rozpráva, keď si tak veľmi protirečí?

KTOSI TU TREPE DVE NA TRI

Aj ďalší citát svedčí o hlbokých neznalostiach Š. E.: Som obyčajný a stále ešte mladý novinár, ktorý sa snaží robiť si svoju robotu najlepšie ako vie a to nie som ani členom prapodivnej organizácie zvanej Mediálna rada SOV. Nesúdim svojich kolegov novinárov, rešpektujem, že väčšina z nich má rodiny či hypotéky, ale hlavne nemajú najmenšiu chuť špiniť sa v takom hnusnom bahne."

Tak aby bolo jasno - žiadna Mediálna rada SOV (s veľkým ani s malým "m") neexistuje, takže autor očividne nevie, o čom hovorí a trepe dve na tri. Existuje mediálna komisia SOV, ktorej zloženie je verejne dostupné: http://www.olympic.sk/sov/struktura-sov/rady-zlozky-komisie/medialna-komisia-sov.html Členovia komisie, ktorá je poradný orgán SOV pre mediálnu oblasť, sú skúsení dlhoroční profesionálni novinári. Ich znalosti o športe a o olympijskom hnutí sú nepomerne väčšie ako znalosti Š. E. Novinársky niektorým z nich nesiaha ani len po členky, pretože na rozdiel od neho sú profesionáli a píšu o tom, čo vedia a nie o čom sa len domnievajú, že vedia.

Absolútne nechápem druhú vetu citátu. Nebodaj si Š. E. myslí, že z členstva v mediálnej komisii SOV niekto poberá príjem, z ktorého platí hypotéku a živí rodinu? Ak by to naozaj myslel tak, potom je to hlúposť veľká ako New York. Ako tajomník tejto komisie mu garantujem, že za členstvo v komisii nedostávajú novinári ani cent.

Posledný mnou vybraný výrok, smerujúci k nedávnym voľbám do orgánov SOV, patrí v hitparáde nezmyslov tiež vysoko. Citujem: "Slovenský olympijský výbor patrí k celosvetovým unikátom, keď absolútne (ne)logicky združuje aj celé kvantum neolympijských športov - zväzov, prečo asi? A tak o jeho vedení budú rozhodovať (prosím bez urážky) napríklad potápači, šachisti, ale aj zástupcovia vodného motorizmu, bowlingu, tanečného športu či dokonca športoví zberatelia prípadne isté občianske združenie Kalokagatia. Volebný absurdistan."

Š. E. sa tvári, že má rozsiahle znalosti olympijských reálií, prekračujúce hranice Slovenska, akurátže zase nemá pravdu. Množstvo národných olympijských výborov (NOV) združuje aj športové zväzy neolympijských športov a takisto aj iné organizácie, než sú športové zväzy. A napríklad v Českom olympijskom výbore majú zložky zastrešujúce aktivity v rámci rozvoja olympizmu garantované tri miesta priamo v 20-člennom výkonnom výbore, vrátane pozície podpredsedu pre olympizmus! Viď http://olympicweb.cz/2012/11/cov-ma-noveho-predsedu-milana-jiraska-vystridal-jiri-kejval

Neexistuje univerzálna predloha, ako musí vyzerať NOV. Olympijská charta, ktorá je pre celé olympijské hnutie niečo ako celosvetovo platná olympijská ústava, predpisuje len to, kto musí byť v NOV a v jeho riadiacom orgáne a kto musí mať hlasovaciu väčšinu. Vo vymedzení, kto ďalej môže byť člen NOV, charta ponecháva veľkú voľnosť. A realita je, že zrejme nenájdeme dve krajiny, v ktorých by štruktúra NOV bola úplne rovnaká. Je vec členskej základne každého NOV, akú štruktúru a aké stanovy si utvorí, na akých princípoch funguje. Je to sväté právo každého NOV - pokiaľ sa jeho činnosť neprieči Olympijskej charte a zákonom príslušnej krajiny.

Aj Š. E. ako občan a športový fanúšik má sväté právo iniciovať založenie športového občianskeho združenia. Namiesto silných rečí sa môže pokúsiť rozbehnúť jeho činnosť. Ak to dokáže, potom môže dlhodobo bojovať v neľahkých podmienkach o prežitie. A keď sa mu podarí niečo dosiahnuť a dostane dôveru to združenie viesť, môže sa uchádzať o jeho prijatie do národného olympijského výboru. Ak plénum SOV s väčšinovým zastúpením predstaviteľov zväzov olympijských športov prijme tohto nového kolektívneho člena do svojich radov, on ako jeho reprezentant bude môcť ovplyvniť smerovanie SOV. To znamená diskutovať na valných zhromaždeniach, hlasovať, voliť, aj byť volený. To sa volá demokratický charakter občianskeho združenia. Keď týmto všetkým Š. E. počas dlhých rokov prejde, azda nadobudne trochu pokory a zistí, že organizovať športové podujatia, ani zabezpečovať účasť na tých vrcholných v zahraničí vôbec nie je jednoduché. Pravda, existuje aj rýchlejšia a jednoduchšia cesta - prebojovať sa do pléna už existujúceho športového spolku, uchádzať sa o zvolenie do jeho riadiaceho orgánu či priamo za jeho predsedu/prezidenta a v prípade zvolenia pokúsiť sa prebojovať ešte vyššie. Aj túto cestu môže využiť.

Š. E. si berie na paškál fungovanie celého slovenského športu. Ignoruje skutočnosť, že jednotlivé športy riadia športové zväzy, ktoré - takisto ako Slovenský olympijský výbor a ďalšie takpovediac nadzväzové organizácie - vznikli na základe zákona o združovaní občanov. Ignoruje ich demokraticky volené štruktúry a legitimitu zvolených funkcionárov. Za viac než tridsať rokov pôsobenia v športe, z toho veľkú väčšinu času v pozícii novinára, poznám mnohých z nich. Priznám sa, že z konania i správania sa niektorých tiež nemám dobrý pocit. Ale musím rešpektovať, že sú právoplatne zvolení a zastupujú svoju členskú základňu, ktorá lepších (či pre väčšinu členstva vhodnejších a prijateľnejších) zatiaľ nenašla.

Niečo podobné platí aj v prípade politiky a ďalších oblastí. Aj politici, na ktorých v súkromí nadávam, boli právoplatne zvolení a nič s tým nespravím. To je demokracia. Nie je zďaleka ideálna, ale nikto zatiaľ nič lepšie nevymyslel. T. G. Masaryk napísal, že demokracia má svoje chyby, pretože ľudia majú svoje chyby.

Všetky športové spolky sú zlé? Všetci volení funkcionári sú zlí? Všetci, ktorí hlasujú, prijímajú uznesenia a volia na úrovni zväzov aj nadzväzových organizácií sú zlí? Naozaj si to myslíte? Tak vymeňte celé športové hnutie! Ale či sa to dá?!

ŠPORT NIE JE O NIČ HORŠÍ, NEŽ CELÁ SPOLOČNOSŤ - INDE JE HRIECHOV AJ OVEĽA VIAC

Na úvod svojej križiackej antišportovej mediálnej jazdy 9. augusta Š. E. na webe tvnoviny.sk vymenoval podľa neho sedem smrteľných hriechov slovenského športu. Považuje za ne „absenciu morálky, aroganciu, tunelovanie, pofiderné transakcie, šafárenie, spreneveru a korupciu". Prvé dve sa pohybujú v etickej rovine, štvrtá je vágna a piata nemá jasnú definicíu. Tunelovanie, sprenevera a korupcia majú trestnoprávny rozmer. Treba ich však dokázať. V slovenskom športe je veľmi málo prípadov, keď sa to podarilo. A len veľmi málo ľudí bolo odsúdených.

Šport je odraz celej spoločnosti. Nie je o nič horší. Športové „kauzy" tvoria rozsahom a závažnosťou len promile celospoločenských. V iných oblastiach, v ktorých je u nás oveľa viac peňazí, je oveľa viac vážnych hriechov (a keby len hriechov!), než v dlhodobo finančne podvyživenom športe. Veď len zopár kilometrov diaľnice stojí na Slovensku viac peňazí, než do nášho športu prúdi zo všetkých kanálov dohromady...

Plne súhlasím s nedávnymi slovami Jána Filca o športe: Určite nie je špinavší ako iné oblasti života na Slovensku. Takéto tvrdenie by mohlo oprávnene uraziť tisíce ľudí, ktorí šport robia v amatérskych podmienkach, z číreho nadšenia a veľmi čestne. Keď porovnáme kauzy a finančné objemy zo športu s inými oblasťami verejného života, tak je to až dehonestujúce. Aby bolo jasné: akékoľvek nefér konanie odsudzujem. Ale v športe sú aktíva aj pasíva oveľa viditeľnejšie, lebo aj prostredie je jednoduchšie než v iných oblastiach spoločenského, politického či ekonomického života. Ak teda v športe vznikne niečo, čo nie je správne, okamžite to vylezie von." http://profit.etrend.sk/biznis-pribehy/spinu-je-v-sporte-viac-vidno.html

Kľúčový problém je, že štát si celú oblasť športu (vrátane všetkých športových spolkov) už dávno osedlal. Pevne jej pritiahol opraty - najprv poštátnením lotérií, potom zrušením Štátneho fondu telesnej kultúry a tesným pripútaním štátneho financovania športových spolkov priamo na štátny rozpočet; pritom bez existencie zákona o sponzorstve, ktorý veľmi potrebuje nielen šport, ale aj kultúra a ďalšie oblasti. A štát sa k športu neraz aj správal ako ku koňovi - jeho organizácie dostali poriadne „nažrať", len keď poslúchali. Pritom aj toho „žrádla" je v skutočnosti každoročne menej - a vždy percentuálne menej, než je stanovené v platnom zákone o športe.

Nemožno sa čudovať, že predstavitelia športových spolkov (každý za ten svoj) pravidelne chodili na ministerstvo školstva lobovať, aby pre svoj zväz/združenie „vybavili" čo najlepšie podmienky a čo najviac peňazí na činnosť a projekty. Nie je to pekné. Nie je to systémové. Nie je to ani transparentné. Ale vyplýva to z celkových pomerov, do ktorých štát uvrhol šport tým, že si spravil z tejto oblasti vazala. A možno štát ani nechce, aby šport získal väčší diel nezávislosti a zbavil sa vazalstva...

Aj väčšina účastníkov internetových diskusií (aspoň dúfam) zrejme chápe, že športové spolky v tejto krajine netvoria zákony. Nerozhodujú o prideľovaní štátnych zákaziek. Neovládajú biznis. Nepôsobia ako developeri. Nevytvárajú celkové hospodárske ani legislatívne prostredie. Len v ňom musia existovať a prispôsobiť sa. Robia to tak, aby prežili a zároveň aspoň čiastočne napĺňali svoje poslanie. Niektorým - Slovenskému olympijskému výboru určite - to ide lepšie, ale ťažké to majú všetky.

DOSLOV

Štefan Eisele je Nevedko a mediálny exhibicionista v jednej osobe. Je to veľmi nešťastná kombinácia. Rozpráva a píše sugestívne a bohorovne, ale pritom naverímboha. Neraz trepe holé nezmysly, očividné nepravdy a vyslovuje obvinenia, ktoré nevie dokázať. Musí byť pripravený niesť za to zodpovednosť.

Každému čitateľovi tohto blogu, ktorý vydržal až do konca, sa ospravedlňujem za jeho dĺžku. Ale žiaľ, na také množstvo bludov, aké zo seba vypustil Š. E., sa nedá reagovať krátko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?