reklama

Martine Moravcovej táto krajina dlhuje plavecký štadión

V týždni pred Vianocami Martina Moravcová oznámila oficiálne ukončenie plaveckej kariéry. Od leta 1995 naša plavecká supehviezda žije prevažne v americkom Dallase, ale vždy s hrdosťou reprezentovala Slovensko. Je smutné konštatovať, že zrejme najpopulárnejšia žena našej krajiny by vo svetovom plávaní zďaleka nedosiahla tak veľa, keby zostala na Slovensku. Keď sa vlani v máji počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Bratislave po poslednom zápase nášho tímu emotívne lúčil s reprezentáciou Pavol Demitra, z tribún nového zimného štadióna Ondreja Nepelu mu aplaudovalo viac než desaťtisíc ľudí. Bol som tam a musím povedať, že to bolo naozaj silné a dojímavé. Kde sa však na Slovensku môže s verejnosťou rozlúčiť plavecká superhviezda, keď v celej krajine nemáme ani jeden poriadny plavecký štadión? Je hanba, že olympijský šport číslo dva u nás nemá dôstojný stánok. Martine Moravcovej táto krajina dlhuje plavecký štadión. Je načase, aby bol tento dlh vymazaný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

V týždni pred Vianocami Martina Moravcová oznámila oficiálne ukončenie plaveckej kariéry. Plávať síce úplne neprestane, plánuje sem-tam chodiť na veteránske súťaže, ale plavkyňa tej najvyššej triedy z nej už nebude. Prednosť pred plávaním jednoznačne bude mať - tak ako to koniec koncov bolo už od narodenia jej dcérky pred viac než dvoma rokmi - rodina.

Rozlúčkou našej superhviezdy svetových bazénov sa nateraz končí jeden prekrásny športový príbeh. Silný príbeh predčasne narodeného dievčaťa z piešťanskeho paneláka, ktoré zásluhou súladu všetkých priaznivých okolností vyrástlo do svetovosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prípade slovenskej M. M. sa spojilo všetko - v jej samej nemalý talent, bojovné srdce, húževnatosť, pracovitosť, silný pocit zodpovednosti voči rodine, fanúšikom, médiám aj voči celej krajine, i vysoká inteligencia. Túto základnú bázu úspechu umocnilo výborné zázemie, ktoré vždy mala v jednoznačne plaveckej rodine s mamou - prvou trénerkou a otcom, bývalým reprezentantom ČSSR. Mala šťastie aj v tom, že rástla v Piešťanoch - meste s veľkou plaveckou tradíciou. Na tomto základe stavali špičkoví tréneri - v Piešťanoch roky Věra Čamborová, ktorá drilovala jej brilantnú techniku, a v americkom Dallase nepretržite od roku 1995 Steve Collins.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

o o o 

Do širšej svetovej špičky sa Martina prebojovala ako 17-ročná v roku 1993. Podarilo sa jej to ešte z domácich podmienok, ktoré mali ďaleko od ideálu. Je smutné konštatovať, že zrejme najpopulárnejšia žena Slovenska by potom vo svetovom plávaní zďaleka nedosiahla tak veľa, keby zostala na Slovensku.

Keď som sa jej v deň oznámenia jej oficiálnej rozlúčky pred začiatkom peknej slávnosti Slovenskej plaveckej federácie pýtal, či zo svojho plaveckého života niečo neľutuje, pripustila len jedno: „Iba to, že som neodišla do Ameriky o rok skôr. V takom prípade by som možno už na olympiáde v Atlante získala medailu."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vedel som dobre, o čom hovorí. Od decembra 1994 do leta 1995 bola na Slovensku v ťažkej situácii. Dlhoročná Martinina trénerka Čamborová odišla koncom roka 1994 do dôchodku. Jej nový tréner Ladislav Hlavatý pôsobil v Trnave, kam každodenne dochádzala na tréningy z Piešťan. Navyše začala študovať na Ekonomickej univerzite v Bratislave a cestovanie do hlavného mesta jej bralo ďalší čas. Mala aj častejšie zdravotné problémy. Vyzeralo to, že jej plavecká budúcnosť visí na vlásku. Dostala síce na prvý pohľad zaujímavú ponuku z belgického Bastogne, kam mala odísť trénovať, ale napokon sa rozhodla uprednostniť Ameriku. Kým tam odišla, trištvrte roka sa na Slovensku viacmenej trápila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V auguste 1995 cestovala chorá na majstrovstvá Európy vo Viedni. Mala veľké bolesti, z bazéna sa na konci tréningov priam plazila von z vody. Tréner Hlavatý, ktorý kedysi vypiplal do svetovej špičky Marcela Géryho, mi vtedy hovoril, že pred ňou nepoznal športovca, ktorý by v bazéne dokázal ísť proti bolesti tak ako Martina. Európsky šampionát jej vzhľadom na zdravotné problémy nevyšiel, ale namiesto toho, aby sa pred odchodom na štúdiá do amerického Dallasu odišla domov zotaviť, cestovala na svetovú univerziádu do japonskej Fukuoky. Keď som jej to - aj v novinách - vyčítal, vysvetľovala mi, že cítila povinnosť voči Centru akademického športu, ktoré ju podporovalo, ísť reprezentovať na univerziádu. Po chorobe tam získala zlato a bronz. A hneď potom odišla študovať do USA. To bolo v septembri 1995 - 10 mesiacov pred olympiádou v Atlante.

Po tom, čo Martina v decembri 1995 získala dve medaily na majstrovstvách sveta v krátkom bazéne v Riu de Janeiro, som si bol istý, že fyzicky už v Atlante bude mať na zisk olympijskej medaily. Ukázalo sa však, že mentálne na to ešte nedozrela. Olympiádu psychicky nezvládla. V troch disciplínach jej finále tesne ušlo a ona to trpko oplakala. Potom z nej však pomerne v krátkom čase v Amerike vyrástla osobnosť.

o o o

V autobiografii „Martina s rodokmeňom Evy", ktorú sme pred deviatimi rokmi autorsky dali dohromady my dvaja, jej dallaský tréner Steve Collins vyzdvihol posun, ktorý po príchode do USA rýchlo zaznamenala v oblasti sebadôvery a koncentrácie na výkon. Podpísal sa na tom podľa neho nielen fakt, že v cudzom svete sa musela naučiť stáť na vlastných nohách, ale aj to, že dlhodobo opakovane podstupovala veľkú psychickú záťaž a naučila sa s ňou vyrovnávať. Pretekársky dozrela na množstve univerzitných súťaží, ktoré majú v USA veľkú prestíž. Najmä na jej pleciach ležala ťarcha úspechu dallaského SMU Lady Mustang tímu.

Martina sama v Dallase oceňovala aj to, čo objektívne nemohla nájsť na Slovensku. Kým doma nemala adekvátnu súperku, tam sa stala súčasťou silného tímu, ktorého členky aj na tréningoch medzi sebou súťažili. V texaskom veľkomeste našla výborné tréningové možnosti - bazény v blízkosti internátu, pričom otvorený sa vzhľadom na teplú klímu dal využívať takmer celoročne. K tomu minimálne stratové časy pri presunoch z miesta ubytovania do školy, na tréning i na stravovanie. Niečo, čo je na Slovensku ilúzia.

V neposlednom rade bol dôležitý aj fakt, že kým u nás je pre špičkového športovca vysokoškolské štúdium príťaž a vysokú školu vrcholové športovanie jej študenta (česť výnimkám) nezaujíma, v USA tvoria úspechy na univerzitných súťažiach dôležitú súčasť imidžu školy. Tá špičkovým športovcom poskytuje na štúdium štipendium, pretože študijné náklady by si väčšina z nich nemohla dovoliť. V čase Martininho štúdia na SMU Dallas tam ročné náklady na školné, stravu a ubytovanie dosahovali výšku 22 000 dolárov.

o o o

Martina Moravcová získala neuveriteľné množstvo medailí na vrcholných súťažiach. Kým som robil v novinách, poctivo som tieto medaily aj všetky jej rekordy evidoval. Musím povedať, že vzhľadom na ich počet to bola poriadna fuška. Skúsim len zosumarizovať tie najväčšie úspechy: 2 strieborné olympijské medaily zo Sydney 2000, 22 medailí z majstrovstiev sveta (dlhý bazén 0-3-2, krátky bazén 7-5-5), 44 medailí z majstrovstiev Európy (dlhý bazén 3-10-1, krátky bazén 19-7-4), 9 medailí z Hier dobrej vôle (dlhý bazén 4-2-3), 6 medailí zo svetových univerziád (dlhý bazén 5-0-1), 105 víťazstiev v pretekoch Svetového pohára v krátkom bazéne (plus dvakrát absolútne prvenstvo v seriáli SP), 10 individuálnych a 3 štafetové tituly vysokoškolskej majsterky USA (NCAA), 6 titulov Športovkyne roka na Slovensku, 3 svetové, 17 európskych a 207 slovenských rekordov. To je fantastická bilancia!

Napriek tomu si myslím, že najväčší obdiv si zasluhuje to, ako Martina skvele zvládla neuveriteľne náročnú kombináciu - prienik do absolútnej svetovej plaveckej špičky v tom istom čase, v ktorom v riadnom termíne (za štyri roky bez akéhokoľvek naťahovania či individuálneho plánu) a s vynikajúcim prospechom absolvovala magisterské štúdium na špičkovej univerzite v zahraničí.

o o o

V rozhovore, ktorý som s Martinou Moravcovou robil do Športu v roku 1998, povedala: „V Dallase mi bolo v prvých chvíľach veľmi clivo, neraz som sa cítila sama. Ale v takých chvíľach som sa pýtala - a čo doma? Mám chodiť trénovať každý deň skoro ráno do biednych podmienok na staručkej piešťanskej Eve, trpieť neraz zimou? Alebo mám dochádzať na tréningy do Trnavy? Alebo skúšať sa zlepšovať pri internátnom živote v Bratislave? Nič z toho ma nelákalo. Vzala som to tak, že nemám na výber. Že musím zaťať zuby a v Dallase vydržať. Vedela som, že časom to všetko povolí a že sa chytím."

Od toho rozhovoru prešlo štrnásť rokov. Teraz v decembri prišiel čas rozlúčky Martiny Moravcovej s pretekárskym plávaním.

Keď sa vlani v máji počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Bratislave po poslednom zápase nášho tímu emotívne lúčil s reprezentáciou Pavol Demitra, z tribún nového zimného štadióna Ondreja Nepelu mu aplaudovalo viac než desaťtisíc ľudí. Bol som tam a musím povedať, že to bolo naozaj silné a dojímavé.

Keď sa raz budú lúčiť s kariérou Michal Martikán či bratia Hochschornerovci, v Liptovskom Mikuláši a najmä v Čunove sa na ich lúčenie s pretekárskymi kanojkami môže prísť pozrieť aj niekoľko tisíc ľudí.

Kde sa však na Slovensku môže s verejnosťou rozlúčiť plavecká superhviezda, keď v celej krajine nemáme ani jeden poriadny plavecký štadión?

Mimochodom, rovnakú otázku možno položiť aj v súvislosti so strelcom Jozefom Göncim, ktorý tiež nedávno s reprezentáciou skončil. Ani on, hoci ako superhviezda svetovej streľby (v rokoch 1998 aj 1999 ho Medzinárodná federácia športovej streľby vyhlásila za absolútnu jednotku) by si to nepochybne zaslúžil, jednoducho nemôže mať športovú rozlúčku v dôstojnom streleckom stánku, pretože pre jeho disciplíny taký proste nemáme...

o o o

Martine Moravcovej pripravila Slovenská plavecká federácia spoločensky dôstojnú rozlúčku 20. decembra v bratislavskom hoteli Hilton. Žiaľ, nemohla tam zamávať tisícom priamych divákov, ako by si persóna takejto veľkosti zaslúžila. Ale aj tak to bola pekná a emotívna rozlúčka. Martinu na ňu priniesla všetky svoje najvýznamnejšie medaily (čestnú stráž pri tej obrovskej kolekcii robili malé plavkyne v tričkách s jej podobizňou) a z množstva obrázkov zo svojho plaveckého života pripravila pútavý hádam desaťminútový film, pri ktorého sledovaní divákom neraz vypadli slzy. Aj vo mne znovu silno ožili tie prekrásne chvíle, ktoré som pri jej svetových či európskych úspechoch zažíval mnohokrát v rôznych kútoch sveta ako novinár. Bolo to veľmi pekné a dojímavé.

Na druhý deň sa v činohre nového SND v Bratislave konala slávnosť vyhlasovania Športovca roka. Martina túto novinársku anketu vyhrala šesťkrát. Organizátori slávnosti sa rozhodli osobitne si ju uctiť a do programu zakomponovali sekvenciu, v ktorej bola hlavnou osobnosťou ona. A tak aspoň sprostredkovane - cez televízne kamery - mohla na rozlúčku zamávať tisíckam či státisícom ľudí, ktorým napriek pobývaniu v Amerike doma toľké roky robila radosť a napĺňala ich hrdosťou. A od publika v róbach a čiernych oblekoch sa dočkala „standing ovations" so skandovaným „Ďa-ku-jeme!"

Česť poďakovať sa jej v mene celého Slovenska na galavečere dostal vicepremiér a minister zahraničia Miroslav Lajčák - ten istý Lajčák, ktorý jej v roku 1995 ako slovenský veľvyslanec v Japonsku blahoželal k zlatej medaile na spomínanej svetovej univerziáde vo Fukuoke... Známy diplomat v krátkom príhovore vyzdvihol neoceniteľné služby, ktoré pre propagáciu krajiny robia špičkoví športovci. Dúfajme, že si toho sú dobre vedomí aj jeho kolegovia vo vláde.

o o o

V antickom Grécku, ktoré je kolíska európskej civilizácie, za gramotného považovali toho, kto vedel čítať, písať a - plávať.

V súčasnom Slovensku, keby to bola normálna krajina, by pod vplyvom príkladu hviezdy kalibru Martiny Moravcovej v predošlých rokoch na viacerých miestach postavili nové bazény pre širokú verejnosť (nemám na mysli hotelové pre obmedzenú klientelu). A k tomu aspoň jeden moderný plavecký štadión s poriadnym publikom, ktorý by mohol hostiť aj vrcholné podujatia v plaveckých športoch. Slovensko však nie je normálna krajina a mnoho vecí tu jednoducho nefunguje tak, ako má. Banky a poisťovne si postavili paláce, reťazce zabrali veľké plochy, ktoré v minulosti neraz slúžili aj na šport, ale športovísk za posledných dvadsať rokov ubudlo.

Na oficiálnej rozlúčke Martiny Moravcovej, ktorú pripravila Slovenská plavecká federácia, si mnohí všimli na stene logo plaveckých majstrovstiev Európy 2017 na Slovensku. Keď som sa so začudovaním novej prezidentky Slovenskej plaveckej federácie Ireny Adámkovej pýtal, kde by chceli toto podujatie hostiť, keď na Slovensku poriadny plavecký štadión (navyše s viacerými bazénmi, ako sa na vrcholné súťaže žiada) nemáme, reagovala, že kandidatúra na ME 2017 v Bratislave je smelá ambícia, ktorú by radi naplnili. A vyjadrila vieru, že práve Martina im môže pomôcť, aby v hlavnom meste vyrástol pekný plavecký štadión.

Som za. Kvalitných športovísk máme na Slovensku ako šafranu. Je hanba, že olympijský šport číslo dva u nás nemá dôstojný stánok.

Vodný slalom, ktorý ako jediný individuálny olympijský šport u nás má až dva areály schopné hostiť vrcholné súťaže, sa za investičnú pomoc odvďačil štátu aj mestám maximálne. Niečo podobné si zaslúžia aj ďalšie naše veľmi úspešné olympijské športové odvetvia - rýchlostná kanoistika a športová streľba.

Ostaňme však nateraz pri plávaní. Martine Moravcovej táto krajina dlhuje plavecký štadión. Je načase, aby bol tento dlh vymazaný.

Ľubomír Souček

Ľubomír Souček

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Autor je dlhoročný športový a olympijský publicista s 25-ročnou praxou v športovom denníku, tvorca či spoluautor množstva kníh a brožúr s olympijskou a športovou tematikou. Od roku 2006 je zamestnaný ako manažér mediálnej komunikácie Slovenského olympijského výboru. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu